Obec Slavkovce bola miestom, kde sa narodili významné osobnosti a obohatili kultúrny a spoločenský život nielen na Slovensku ale aj vo svete. K najvýznamnejším patria Ignác Roškovič, Štefan Švagrovský a Elemír Erby.
Ignác Roškovič
Koncom 19. storočia a začiatok 20. storočia bol Ignác Roškovič najvýznamnejším východoslovenským maliarom oltárnych obrazov a nástenných malieb v cirkevných chrámoch v bývalom Rakúsku-Uhorsku.
Narodil sa 28. septembra 1854 v Slavkovciach, v rodine grécko-katolíckeho kňaza. Jeho otca po účinkovaní na farách v Slavkovciach, Kasze, Hajduboszmenyi a Nyrpilisi pozvali do Užhorodu.
Postupne sa stal riaditeľom kňazského seminára, profesorom teológie a kapitulárnym veľprepoštom. Jeho matka Rozália pochádzala zo známej gréckokatolíckej rodiny Gulovičovcov.
Mladý Roškovič už ako študent štvrtej triedy užhorodského gymnázia prejavoval mimoriadny talent v kreslení. Mukačevský biskup Štefan Pankovič raz navštívil gymnázium a zavítal do jeho triedy, Roškovič počas niekoľkých minút nakreslil biskupov portrét. Keď biskup s neskrývaným obdivom prijal svoj improvizovaný portrét a peňažným darom odmenil autora, jeho profesor biskupovi povedal: ,,Je to môj najlepší žiak“ a ukázal biskupovi niekoľko Roškovičových obrazov.
Študoval na Výtvarnej akadémií v Budapešti, bol na študijnom pobyte v Mníchove a v Taliansku. Navštívil aj Svätú zem, odkiaľ si priniesol nespočetné skice a štúdie. Od roku 1885 žil trvalo v Budapešti. Venoval sa hlavne maľovaniu oltárnych obrazov a nástenným maľbám v chrámoch. Veľkolepé sú jeho maľby v budapeštianskych chrámoch, v Bazilike sv. Štefana a v chráme Jozefvárosi, v Kecskémete, Rumunsku a na Ukrajine. Na Slovensku je známa jeho výmaľba interiéru rímsko-katolíckeho chrámu Nájdenia sv. kríža v Snine, maľby Ukrižovaný a Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi, závesný obraz sv. Jozefa na hlavnom oltári v Leviciach.
Ignác Roškovič namaľoval tiež oválne obrazy v kopulách gréckokatolíckeho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove a zaoltárny obraz sv. Cyrila a Metoda v tom istom chráme. Známy je Roškovičov obraz – ikona solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda a kópia Klokočovskej Panny Márie v klokočovskom grécko-katolíckom chráme. V bývalom budapeštianskom kráľovskom paláci sú Roškovičové nástenné maľby svätcov sv. Štefana, Imricha, Ladislava, Alžbety a iných. V Kľúži pre magistrát namaľoval rozmerný obraz, ktorý zachytáva zhromaždenie zástupcov Sedmohradska a Uhorska po uzatvorení únie.
Popri posvätnom maliarstve sa Ignác Roškovič venoval aj portrétnej maľbe a žánrovým prácam. Jeho žánrové práce – obrazy – Ani za svet, Fajka, Len pre teba, Mojej ruži, Nože ochutnajte, veď je sladké, Maličké červené jablko a ďalšie sa tematicky viažu k rodnému kraju. V súčasnosti sa nachádzajú v múzeách vo Viedni, Budapešti, v Košiciach a súkromných zbierkach.
Roškovičov maliarsky rukopis charakterizuje presnosť maľby, štýlová ľahkosť a jemnosť farieb hlavne na jeho ikonách a freskách. Prezrádza vplyv maliarskych škôl a profesorov u ktorých študoval, ale zachováva si svoj maliarsky charakter. V žánrových prácach zaujme Roškovič nielen iluzívnym prepisom akosti povrchu tvarov, ale predovšetkým anekdotický vypointovanými námetmi, plnými rozšafného sentimentu. Venoval sa aj knižnej ilustrácií a bol autorom početných umenovedných štúdií s článkov v časopisoch.
Ťažká a vyčerpávajúca práca v chladných interiéroch chrámov a svetských palácov sa podpísala na jeho zdraví. V posledných rokoch života chorľavel a strácal zrak. Zomrel 29. novembra 1915 v Budapešti.
Ako mnoho významných osobností, aj on bol pochovaný na budapeštianskom cintoríne Kerepes. Tri roky po jeho smrti, v roku 1918 organizovala Národná výtvarná sieň (Nemzeti Szalon) pozostalostnú výstavu Ignáca Roškoviča. V roku 1929 po ňom pomenovali ulicu v XII. mestskej časti Budapešti.
Na jeho rodnom dome v Slavkovciach bola v roku 2009 pri príležitosti nedožitých 155 rokov na jeho počesť nainštalovaná a odhalená pamätná tabuľa.
Štefan Švagrovský
Významný slovenský jazykovedec v oblasti ruského jazyka, dejín slavistiky a dejín slovenského jazyka, dlhoročný vysokoškolský pedagóg.
Narodil sa v rodine roľníka Michala Švagrovského a Anny rodenej Mitríkovej, dňa 11.03.1931 v Slavkovciach. Po ukončení Gymnázia v Michalovciach študoval v Bratislave.
V rokoch 1952 – 1953 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovakistiku a rusistiku, v rokoch 1953-1954 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a v roku 1957 dokončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenský jazyk a ruský jazyk. Jeho prvým pracoviskom sa v rokoch 1957 – 1969 stala Katedra jazykov Slovenskej vysokej školy technickej, kde pôsobil najprv ako asistent, neskôr ako odborný asistent.
Od začiatku svojho pedagogického a vedeckého pôsobenia sa orientoval na výskum slovnej zásoby. V roku 1969 obhájil rigoróznu prácu a získal PhDr., hodnosť kandidáta filozofických vied získal v roku 1972, v roku 1975 sa habilitoval na docenta.
Jeho záujem o výskum slovanskej slovnej zásoby a o konfrontačný výskum ho v roku 1970 priviedol na Katedru ruského jazyka Inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva pobočky Univerzity 17. novembra v Bratislave, kde pôsobil ako odborný asistent a neskôr ako docent od roku 1975 a v rokoch 1972 – 1974 bol vedúcim tejto katedry. Od roku 1975 bol členom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vo vednom odbore jazykoveda konkrétnych jazykových skupín – ruský jazyk. Po zrušení Univerzity 17. novembra v roku 1975 prešiel pracovať na Katedru ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorej ostal verný až do odchodu na zaslúžený odpočinok v roku 1996.
Okrem vedecko-pedagogickej práce preložil celý rad významných vedeckých publikácií z ruštiny do slovenčiny. Za svoju doterajšiu prácu bol niekoľkokrát odmenený rezortnými vyznamenaniami a diplomami. Výsledky jeho výskumov obohatili slovakistiku, slavistiku a rusistiku o množstvo nových poznatkov, jeho články sa vyznačujú veľkou poznávacou hodnotou a inšpiratívnejšou.
V roku 2005 napísal pre našu obec vzácne dielo „Z MINULOSTI OBCE SLAVKOVCE “, v ktorom zmapoval históriu našej obce a jej obyvateľov v priebehu siedmich storočí.
Elemír Erby
Významný slovenský humoristický rozprávač, organizátor a herec. Narodil sa 1. 1.1929 v obci Slavkovce v rodine učiteľa, ktorý vyučoval na tunajšej škole. Vyštudoval právo a bol známy ako obľúbený humoristický rozprávač, ktorý vystupoval pod menom „Ďuri Štachitka“.
V rokoch 1959 až 1974 bol profesionálne ekonomickým asistentom réžie a jedným zo zakladateľov Bábkového divadla v Košiciach. Po roku 1974 bol ekonomický námestník riaditeľa Štátnej filharmónie v Košiciach a spoluorganizátor Letných E-škôl v Opátke pri Košiciach. V roku 1983 bol prezidentom E-klubu Košice a viceprezidentom SEA. Za prácu v E-movement získal strieborný odznak a v roku 1987 zlatý odznak SEA. V roku 1979 dostal od Ministerstva kultúry SSR titul „Zaslúžilý pracovník kultúry“.
Zomrel 2.júla 2005 a miestom jeho posledného odpočinku je verejný cintorín v Košiciach.